Kostoly,Kríže,Kalvárie

Mariánska Čelaď (Máriacalád) je dnes už iba ruina kláštora, patriaca do katastra obce Velké Lovce. Nachádza sa tu nálezisko z doby bronzovej. Po prvý raz sa spomína v roku 1210, kedy tu stála kaplnka. Kedysi bol na tomto mieste paulínsky kostol a velký kláštor. Do zrušenia paulínskeho rádu rozkvital ako posvätné miesto. Rok založenia kláštora v Mariánskej Čeladi nie je istý. V roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Haraszty pozemky paulínom v Lóte, v Belegu a Hronskej Mikule. Založenie kláštora potvrdil kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine sa nachádza Mariánska Čelad pod menom Zala. Prídavné meno „Mariánska„ je z neskoršieho pôvodu a pochádza z doby, ked už bol chrám a kláštor zasvätený cti Panny Márie. Paulíni, tak pátri ako aj frátri, bývali v tomto kláštore asi 268 rokov, slúžiac Bohu, vede, hospodárstvu i ľudom. Posledná provinčná kapitula rehole paulínov v Uhorsku sa tiež konala na Mariánskej čeladi. Bolo to dňa 29.mája 1785. Rozhodovalo sa na nej o sporných otázkach povinnosti nosenia brady a fúzov. Jednali tiež o jednotnom rehoľnom obleku, nakoľko mladí rehoľníci zanedbávali tieto dávne predpisy. Tento problém sa riešil už dlhšiu dobu.

Sťažnosti a rokovania medzi Rímom a predstavenstvom rehole trvali od r. 1755-1757. Na poslednej kapitule bolo vydané prísne nariadenie , aby sa fúzy a brada nosili ďalej a aby sa členovia rehole odievali jednotným rúchom. Kláštor v Máriačaláde mal vtedy knižnicu s 1184 zväzkami, ktorých hodnota bola odhadnutá podľa vtedajšej meny na 398 zlatých. Počas nebezpečenstva slúžil ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyna.

Zdarnému rozvoju kláštora zasadil smrteľnú ranu dekrét cisára Jozefa II., ktorým zrušil dňa 7.februára 1786 rehoľu pavlínov v Uhorsku. Medzi mníchmi kláštora žili aj dvaja členovia ,, Bernolákovho učeného towarišstva" – Alojz Pucsek a dp. Július Dvořák, korý bol prvým farárom v našej obci v r. 1787-1795. Pucsek Jakub tiež pôsobil v našej farnosti v rokoch 1798-1812. V obci zomrel a bol tu i pochovaný. Archív kláštora bol po zrušení rádu paulínov zakopaný v tzv. Klokočovom jarku (v lese smerom na dedinku). Tam bol v 19.storočí nájdený a uložený v archívoch vo Viedni. Otcovia pavlíni sa do kláštora už nikdy nevrátili. Počas nebezpečenstva slúžil ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyna. Dvojvežový kostol, ktorý je podobný tomu v Marianke, bol počas vojny poškodený tak, že zanikol. Časti kláštora zdevastovali, keď ho používali ako sklad obilia a ako ovčinec. Pod kláštorom sa zachovala bohatá sieť únikových chodieb, ktoré sa využívali počas vojen s Turkami. Časť z nich preskúmali ľudia z okolia.Nebezpečnú trasu prešli s biolampou, no pre tažký vzduch sa po kilometri vrátili. Chodby boli pôvodne široké až štyri metre.

V roku 1970 bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku. Jeho správu prevzali pamiatkári a budova slúžila ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch. V roku 1972 sa podarilo získať finančné prostriedky a bola kompletne vymenená strecha – rezivo i krytina, aby sa zabránilo poškodzovaniu muriva. Budova bola uzatvorená, bola tam zabezpečená trvalá strážna služba.

V rokoch 1972-1977 sa každoročne v letných mesiacoch konal na Mariánskej čeladi ,,Festival mládežníckych klubov". Bývali to trojdňové podujatia venované športovej činnosti mládeže a kultúre. Od roku 1991 do r. 1997 sa v priestoroch Mariánskej Čelade každoročne konali počas letných prázdnin stretnutia kresťanskej mládeže. Prišiel však koniec roka 1989, ktorý priniesol zmenu politického systému. Budova kláštora a poľnohospodárska pôda boli vrámci reštitúcií prinavrátené pôvodným vlastníkom - cirkvi.

V súčasnosti je to vyhľadávané miesto, hlavne ľudmi z okolitých dedín, pre krásne prostredie, výhľad na najbližšie okolie i pre ticho. Mnohí ľudia sem však chodia len preto, aby zničili to, čo ešte nezničil čas. Hoci dnes kláštor chátra, ľudia si k nemu chodia oddýchnuť.

Stále je to však magické miesto v lese, kde nefungujú ani mobilné telefóny.

Zdroj:Internet,http://www.velkelovce.sk/obec-velke-lovce/marianska-celad/